Srnec,diviak,jeleň,krt.hraboš
Srnec lesný
Srnec je najmenším európskym predstaviteľom čeľade jeleňovitých. Má veľmi útlu, gracilnú stavbu tela, štíhle vysoké nohy a štíhly krk. V zadnej časti vyvýšené telo mu umožňuje dobre podliezať kroviská a lesný podrast. Srnce trávia deň zväčša dlhším odpočinkom prerušovaným pastvou. Hlavné fázy prijímania potravy sú najmä za súmraku a ráno. Závažným obdobím ročného cyklu je vrcholiace leto, keď si srnce musia vytvárať rezervy na zimu. Dostupnosť a kvalita potravy v tomto období je neraz rozhodujúcim predpokladom prežitia zimy.
S ubúdaním zeleného krmiva sa aktivita srncov čoraz viac obmedzuje. Zimu trávia v maximálnom možnom pokoji v dobrom úkryte alebo na otvorenom poli. Tým znižujú svoj energetický vývoj v čase chudobnom na potravu. Srnce a srny sa správajú teritoriálne. Svoje územie si značkujú výlučkami pachových žliaz. Samce to robia sekrétom z čelovej žľazy otieraním parožia o kroviny a na iných nápadných miestach. Srnce sú veľmi náročné na potravu, snažia sa obmedziť príjem nepotrebného na minimum, vyhľadávajú teda vysoko výživné rastliny alebo výhonky. Srny vrhajú jedno až dve mláďatá. Asi po týždni už nasledujú matku a začínajú behať. U nás je srnec najpočetnejším kopytníkom. V kultúrnej krajine predstavuje srnec lesný najväčšie pôvodné lovné zviera.
Diviak lesný
Stavbou tela a vzhľadom si diviaka lesného nemožno pomýliť so žiadnym iným voľne žijúcim druhom európskych zvierat. Jeho sfarbenie kolíše od takmer čiernej, červenohnedej až po svetlohnedú. Mláďatá sú typicky pruhovane sfarbené. Kance majú omnoho väčšiu hmotnosť ako samice a s pribúdajúcim vekom sú nápadné čoraz širšími klami (očnými zubami). Sú to nebezpečné zbrane s ostrými hranami, ktorými dokáže toto zviera silno udrieť. Prítomnosť diviakov prezrádza aj ich silný zápach, ktorý sa za vhodných poveternostných podmienok šíri aj na väčšie vzdialenosti.
Prezrádzajú ich aj miesta, kde si vyrývali potravu. Diviaky lesné nemajú žiadne zvláštne nároky na biotop. Vyhýbajú sa len celkom otvorenej krajine bez možnosti úkrytu a vysokým polohám v horách. Napriek tomu, že táto zver je prenasledovaná, darí sa jej výborne a zdá sa, že a v kultúrnej krajine dobre adaptovala. Diviaky žijú spoločensky v rodinných čriedach. Vodcom skupiny je samica – matka mladých diviačikov. V čriede často zostávajú aj mladé z minulého roka kým pohlavne nedospejú. Po celodennom odpočinku v úkrytoch diviaky ožívajú a vydávajú sa za nočným vyhľadávaním potravy. Pohybujú sa mimoriadne ticho, a keď niečo zaveria, s veľkým hrmotom sa vrhajú do podrastu. Popri žaluďoch a bukviciach často požierajú i potkany či myši. Dožívajú sa asi 20 rokov. Pretože škodia na poliach, sú silne prenasledované.
Jeleň lesný
Odhliadnuc od škvrnitého zafarbenia mláďat sú jelene jednofarebne sfarbené. V zime je srsť sivohnedá, v lete červenohnedá. Samcom rastú na hlave vidlicovité parohy, ktorých sila, mohutnosť a rozvetvenie závisia od veku a vývinového stavu. Niekoľko dní po opadnutí starého parožia začína rásť nové. Jeho predlžovanie a rast trvá asi 100 dní. Najčastejšími biotopmi jeleňov lesných sú listnaté a zmiešané lesy s otvorenými plochami. Podmienky im ale často nevyhovujú, sú slabé a málo vykŕmené, a tak sa ich výskyt silne sleduje a kontroluje. Jelene lesné odpočívajú počas dňa v dobrých úkrytoch a až podvečer vychádzajú na pastvu.
S obľubou sa zdržujú v čriedach, ktoré okrem obdobia ruje pozostávajú len zo samcov alebo len zo samíc. Keď laň ide rodiť mladé, oddelí sa na čas od ostatných laní a po pôrode sa k nim opäť pridruží. Jelene sú čistí vegetariáni. Pri pastve uprednostňujú trávy a byliny. V zime spôsobujú na niektorých miestach veľké škody, najmä ohryzom kôry stromov a výhonkov. Pokojný, utiahnutý život jeleňov sa na jeseň zmení. Lesom sa začína ozývať divé ručanie jeleňov, ktoré silnie hlavne na súmraku. Samice si súboje sokov veľmi nevšímajú. Rodí sa im väčšinou jedno mláďa, vyskytnú sa však aj dvojčatá.
Krt podzemný (Talpa europaea)
Krt prežije pod zemou podstatnú časť svojho života pod zemou. Len zriedka vychádza na povrch. Pobytu pod zemou sa prispôsobilo i jeho dýchanie. Za nepriaznivých podmienok môže prejsť anaeróbne dýcha-nie, pri ktorom má menšiu spotrebu kyslíka, než zodpovedá vylúčené-mu kysličníku uhličitému. Jeho predné krátke, široké a silné končatiny sa premenili na účinný nástroj hrabania pod zemou. Zložité systémy chodieb môžu dosahovať celkovú dĺžku až okolo 800m. V podzemnom „dome“ má krt podzemný aj akúsi „komôrku“ na potravu na zimné ob-dobie. Na rozdiel od iných krtov nie je úplne slepý. Jeho hlavnou po-travou sú dážďovky a larvy hmyzu. denne spotrebuje 1,5 krát toľko potravy, ako je jeho hmotnosť. Všeobecne sa považuje za užitočné zviera, hoci nebýva vítaný v záhradách, či na udržiavaných lúkách, najmä kvôli krtincom. Pri hrabaní chodieb totiž často vychádza na po-vrch, kde vytláča vyhrabanú zeminu.
Hraboš tatranský (Pitymys tatricius)
Vyskytuje sa iba vo Vysokých Tatrách. Žije väčšinou vo výškach 1 500 až 2 500 m. n. m. Telo má dlhé 9 až 12 cm, chvost meria asi 4 cm, je-ho hmotnosť sa pohybuje okolo 19 až 27 g. Ide o veľmi vzácny relikt-ný druh. v kyprej pôde si buduje systém plytkých nôr. Najväčšiu časť života trávi pod zemou. Má slabšie rozmnožovacie schopnosti. Jeho život je zatiaľ málo preskúmaný.
