Jež,tchor,veverička,plch
Jež hnedý (Erinaceus europaeus)
Ježe sú veľmi populárne pre svoj pichľavý šat a schopnosť skrútiť sa do klbka. Takto sa tento pomalý a vcelku bezbranný tvor bráni pred nepriateľom. Pichľavá guľka dokáže odradiť mnohých, len málo šeliem a dravých vtákov (napríklad výr) si s ňou dokáže poradiť. Niekoľko druhov ježov žije v Európe, Afrike (okrem pásma dažďového pralesa) a v Ázii (okrem južných oblastí). Severnú hranicu ich rozšírenia tvoria listnaté lesy. Všetky druhy ježov sú i navonok veľmi podobné. Jež je nočné zviera. Už vari každý z nás ho stretol na jeho potulkách za dážďovkami, slimákmi a hmyzom. Nepohrdne ani vtáčími vajíčkami alebo mláďatami, ani inými malými stavovcami. Všeobecne je známe, že žerie aj hady, ba nevyhne sa ani zmiji, hoci nie je proti jedu imúnny (ako sa niekedy myslí). Víťazí nad ňou taktikou. Hadím zubom nastavuje ostne na hlave, a keď sa had o ne poraní a v boji vyčerpá, rýchlo s ním skoncuje. Málokto mal to šťastie, žeby našiel ježkovo hniezdo. Samica si ho buduje v kríkoch, v kôpkach suchého lístia, trávy, machu. Čerstvo narodené mláďatá sú ružovobiele, bez pichliačov. A ešte sú slepé a bezmocné, a už im narastie – síce mäkký a biely, ale už naoza jostnatý kabátik.
Tchor s malými živými očkami, pretiahnutým telom a huňatým chvostom vyzerá na pohľad ako milé zvieratko. Ale zdanie klame. Schúlený v brlohu čaká na večer, keď sa vyberá na lov. Tchor je mäsožravec. Útočí n amalé hlodavce, hmyz, ale aj na jedovaté hady, ktorých uštipnutie mu neublíži.Korisť zabíja tak, že sa jej zahryzne do krku. Niekedy sa tchory len tak zo zábavy chytajú za kožu na krku, podobne ako to robia so svojou korisťou.
Na vidieku vnikajú do hospodárskych usadlosí, kde zabíjajú zajace a hydinu. Keďže tchor je dobrý plavec, živí sa aj riečnymi rybami. Takisto si rád pochutí na mede a včelách. V tchorom brlohu nájdeme najrozličnejšie zvieratá. Tchor si totiž zabitú korisť odvlečie do brloha. Je to vlastne akási komora. Keď je hladný, dá si niečo pod zub.
Ako sa bráni? Zvrtne sa, zdvihne chvost, vystrči zadok a vystrekne odporne zapáchajúcu tekutinu nepriateľovi rovno do nosa! Žije takmer všade. V horách, stepiach, na morskom pobreží, na vidieku. Prebýva v zajačích brlohoch, v skalných puklinách či pod hromadami dreva.
Veveričky
Veverica je malý hlodavec so zvedavými očkami a huňatým
chvostom a je to ozajstný lesný akrobat.
Bleskovo lozí po stromoch a je s ľahkosťou skáče z konára na konár.
Veverica má živú a bojovnú povahu. Je plachá, samotárska, ale svoje teritórium si
Bráni s odvahou. Živí sa mladými výhonkami ,kôrou, hubami, šiškami, lieskovými
orechmi ,hľuzami a niekedy aj vajíčkami, ktoré kradne z vtáčich hniezd. Uprostred
leta si pripravuje zásoby na zimu. Môže zhromaždiť až sto kilogramov potravy,
ktorú po troške schováva na rôzne miesta. V zime, keď je zaobstarávanie
potravy ťažké, zásoby si postupne vyhrabáva. Hniezdo máva umiestnené v bútľavine, dostatočne vysoko, aby bolo bezpečné pred útokmi nepriateľov,
ktorými sú rys, líška a sova. Niekedy máva hniezdo v tvare gule z halúzok a lístia,
vystlaté machom a perim. Samica tu privedie na svet štyri až šesť mláďat
v jednom vrhu.
Vevericovité (Sciuridae) sa vyznačujú dlhým, zvyčajne huňatým chvostom a pomerne veľkými očami. Veverica obyčajná (Sciurus vulgaris) dosahuje dĺžku 20-30 cm, chvost 14-24 cm. Huňatý chvost slúžiaci ako padák tvorí až 75% celkovej plochy tela. Zafarbenie je veľmi variabilné (hrdzavé alebo sivo-čierne). Na zimu si veverica robí zásoby potravy. V listnatých lesoch si stavia hniezda v dutinách stromov, v ihličnatých lesoch si ich robí z konárov. V smrečinách s obľubou vyhryzáva puky semenáčov. Kožušina nemá väčšiu kvalitu.
Svišť vrchovský (Marmota marmota) dosahuje dĺžku 40-60 cm, chvost 13-18 cm. Rozšírený je v Alpách a západných Karpatoch. Obýva pásmo holín a skalných sutín nad kosodrevinou. Buduje si niekoľko typov nor. Svišť sa výborne orientuje zrakom a na blížiace sa nebezpečenstvo upozorňuje svojich druhov ostrým hvizdom.
Syseľ obyčajný (Citellus citellus) dosahuje dĺžku 20-25 cm, chvost 4,5-8 cm. Žije v strednej a východnej Európe. Hrabe prechodné a trvalé nory. Živí sa steblami tráv, kvetmi, semenami rastlín a hmyzom. Naše sysle si zásoby nerobia. Obýva najmä stepné oblasti nížin a predhorí. Najradšej má pasienky s nízkou vegetáciou.
Plch veľký (Glis glis)
dosahuje dĺžku 12-18 cm, chvost 12-15 cm. Je prispôsobený životu na kmeňoch drevín. Huňatý chvost má osrstený iba do polkruhu. Čierna maska okolo ocí nie je ostro ohraničená. Žije v listnatých lesoch Európy a Malej Ázie. Hniezda stavia v dutinách stromov. Má najdlhší zimný spánok spomedzi všetkých druhov plchov. Živí sa semenami, plodmi a výhonkami drevín. Rád vyhľadáva staré ovocné sady. Aktívny je prevažne v noci.
Plch lesný (Dryomys nitedula)
Drobný cicavec (váži 26-32 g, dĺžka tela je 80-130 mm, dĺžka chvosta 60-90 mm, dĺžka zadného chodidla 19-23 mm) s tmavým pásikom cez oko až po ucho a prostredne dlhým, po celej dĺžke huňato osrsteným chvostom. Ušká nemá nápadne veľké. Vcelku je hnedasto sivý a na spodku belavý. Môže sa dožiť 5-6 rokov. Nočný živočích. Ukrýva sa obyčajne v dutinách stromov, kde si stavia z machu hniezdo. V ňom rodí mláďaťa aj prespáva zimu. Pári sa v apríli- máji a iba raz do roka rodí 3-6 mláďat. Živý sa viac živočíšnou ako rastlinnou potravou, najmä rozličnými bezstavovcami. Žije v nesúvislých listnatých lesoch alebo aj v iných biotopoch podobného charakteru.
Vyskytuje sa nesúvisle po celom území až do výšky 1 500 m n. m. zákonitosti jeho rozšírenia nie sú známe. Pre svoju zriedkavosť je chránený.
